Boris Kršňák je služobne druhým najstarším zahraničným spravodajcom Slovenského rozhlasu a pôsobí v Prahe. Jeho kolega, ktorý je na prvom mieste v tomto netradičnom rebríčku, žije v Budapešti. Je ním legendárny Gregor Martin Papucsek, ktorého hlas majú s južnými susedmi Slovenska spojené už generácie rozhlasových poslucháčov.
Naspäť však do matičky stovežatej. Boris Kršňák má blízko nielen k rozhlasu, ale aj k viacerým umeleckým formám či už k divadlu, alebo výtvarnému umeniu. Jeho meno je späté aj s nežnou revolúciou i „ponovembrovými“ rokmi, kedy sa snažil presadiť zmeny k lepšiemu z pozície komunálneho politika v rodnom Zvolene. Roky už však žije v Prahe, hoci ešte úplne kontakt s rodným mestom nepretrhol. Jednoznačne ide o človeka, s ktorým sa je o čom rozprávať. Sám seba zaškatuľkoval na sociálnej sieti ako nezávislého žurnalistu, zberateľa umenia, galeristu, organizátora výstav, človeka, zaľúbeného človeka a otca.
Kedy a ako ste sa dostali do Prahy?
Bolo to v roku 2006, išlo o moje ťažšie obdobie životné. Vyskytli sa problémy v súkromnom živote a v tom pracovnom sa skončila jedna kapitola. Mal som pocit, že čo chcem a viem robiť na Slovensku, nikto odo mňa nechce. A čo som mohol robiť, zase nenapĺňalo mňa a do toho prišli ešte ďalšie veci. Moja priateľka sa rozhodla ísť študovať do Prahy, tak som sa zbalil a išiel tam tiež. Čiže bol to skôr útek sám pred sebou a človek samozrejme časom pochopí, že pred sebou neujde. Ale na druhej strane, som tu osemnásty rok, takže už môžem hodnotiť a musím povedať, že sa mi nič lepšie nemohlo stať.
Išli ste sem s nejakými predstavami, alebo ste ani netušili, že čo bude ďalej a išli ste…
Čiastočne som išiel. Žil tu môj švajčiarsky bratranec, s ktorým sme sa spolu venovali umeniu a mal som takú naivnú predstavu, že by som tu mohol obchodovať s umením, otvoriť si galériu. Ale rýchlo som pochopil, že o slovenské umenie tu nik nemá záujem, okrem pár Slovákov žijúcich v Prahe. A pokiaľ ide o české umenie, trh tu už bol rozdelený a nemalo význam vstupovať do niečoho, čo už fungovalo.
Ako ste sa nakoniec dostali k rozhlasovej práci tu v Prahe? Bolo to hneď?
Našťastie som mal nejaký záložný vankúš, takže som sa rozhliadal. Prilepšoval som si reklamou, nakoľko v tom čase sa veľká časť televíznych a rozhlasových reklám robila aj pre Slovensko tu v Prahe. Robili ich tie väčšie reklamné spoločnosti a toto mi zabezpečilo relatívne bezproblémový život. Asi po trištvrte roku som zistil, že sa uvoľnil post zahraničného spravodajcu Slovenského rozhlasu v Prahe. Ako bývalý rozhlasák (desať rokov som pôsobil v rozhlase na rôznych pozíciách aj spravodajských) som napísal do rozhlasu programovému riaditeľovi. Keď zistili, že majú v Prahe hotového človeka, ani nevyhlasovali žiadny konkurz a rovno mi povedali, že ma berú.
Váš hlas je pre mňa ikonický. Ešte keď som žil na Slovensku a v rádiu ho začul, vedel som, že sa dozviem, čo sa deje u našich západných susedov. Tak ako mám Gregora Martina Papucseka spojeného hlavne s Budapešťou, tak vás s Prahou.
No, už som veru služobne druhý najstarší po Gregorovi.
A robíte to doteraz, je to práca na plný úväzok?
Som na voľnej nohe, mám honorárovú zmluvu s rozhlasom, veľmi mi to vyhovuje. Čiže nie som zamestnanec, som umelec na voľnej nohe, aj keď sa dá veľmi polemizovať o tom, či tvorba spravodajstva je umenie. Ale naše zákony to tak berú, dokonca som donedávna musel platiť dve percentá literárnemu fondu, aj keď to považujem u spravodajcu za absurdné.
Aká je vlastne vaša spravodajská úloha? Informujete z Prahy o veciach súvisiacich so Slovenskom alebo práve o miestnych udalostiach?
Mojou úlohou je informovať o tom, čo sa deje v Českej republike. Takže nie o tom, čo slovenské sa tu deje. Ale pokiaľ sú to významnejšie udalosti, alebo Slovensko významnejšie zasiahne do českého diania, či už sú to štátne návštevy, alebo pokiaľ sa tu udejú nejaké významné veci v súvislosti so Slovenskom, tak o tom informujem.
Takže to spravodajstvo je naozaj všeobecné?
Áno.
Za tú dobu čo ste tu, sa v rozhlase menilo už viackrát vedenie. Nemal niekto problém aj s vami, nechceli za ten čas dosadiť „svojho človeka“?
Zatiaľ nie, ja som zachytil politicky pokojnejšie obdobie, pokiaľ išlo o médiá. Uvidíme, čo sa bude diať, pretože teraz sa už otvorene vyhrážajú politickými zásahmi. Predtým som zažil minimálne snahy zasahovať do verejnoprávnych médií a keď človek odmietol robiť veci nie úplne politicky čisté, nemalo to žiadne následky. Predpokladám, že teraz budú tie zásahy veľmi hlboké, ak sa budú robiť politické čistky, ja som pripravený na všetko.
Ak by prišlo na vás, máte predstavu, čo by ste robili ďalej?
Uvidíme. Také veci neriešim dopredu, pretože… Jan Werich to nazýval predposratosťou. Niekedy človek možno zbytočne v sebe vytvára nervozitu, nevyrieši to. Keď to príde, tak to začnem riešiť.
Vráťme sa k samotnej Prahe. Kam najradšej chodíte, aké prostredie a spoločnosť vyhľadávate?
Ja som začal žiť na Vinohradoch, v podstate neďaleko odtiaľto (náš rozhovor prebiehal v kaviarni na rozhraní Vršovíc a Vinahradov – pozn. autora). Ja som na Vinohradoch vystriedal asi tri byty, dokopy spolu to bolo 12 rokov z tých 17 čo som tu. Logicky som si tie Vinohrady obľúbil a nielen preto, že som tu žil. Podľa mňa sú Vinohrady jedno z najlepších miest na život. Žil som neďaleko Grébovky. Kto pozná Prahu, tak vie, čo je to park Grébovka. Denne som tam chodieval venčiť psa, je tam nádherný viničný altán. Je to miesto, kde sa dá ľahnúť do trávy, celkovo úžasný priestor. Myslím si, že Praha patrí medzi krásne zelené mestá, tých parkov v každej mestskej časti je dosť.
Zapáčilo sa mu v undergrounde: Sú to ľudia, ktorí by boli sami sebou v každom režime
Nešli ste ale do úplne neznámeho prostredia, ako ste už spomínali …
Paradoxne, keď som prišiel do Prahy, tak sa moje záujmy menili. Akoby sa moja profesionálna orientácia vrátila k tomu, čo som robil aj na Slovensku, ale menili sa moje iné záujmy. Roky som sa venoval divadlu a v tom období, keď som prišiel do Prahy, sa to začalo preklápať na výtvarné umenie aj vďaka švajčiarskemu bratrancovi, ktorý mal vyštudované dejiny umenia v Zürichu na univerzite, a ktorý mi ešte za socializmu otvoril dvere k zakázanému umeniu. Pre mladého človeka bolo zakázané umenie príťažlivé, lebo zakázané ovocie vždy najviac chutí. Takže som sa intenzívne začal venovať výtvarnému umeniu, paradoxne a dominantne tomu slovenskému.
Mal som to šťastie, že som mohol osobne spoznávať takých ľudí ako Jiří Sopko, Milan Grygar, Adriena Šimotová, Karel Malich… teda dnes už pomaly odchádzajúcu silnú generáciu českého výtvarného umenia. Okrem toho som sa zoznámil s Pavlom Zajíčkom, cez neho a niektorých mojich priateľov z českej disidentskej scény som sa dostal k undergroundu. To bol priestor, ktorý sa mi páčil svojou nezávislosťou a uvedomil som si, že to sú ľudia, ktorí by boli sami sebou v každom režime. Nemajú prehnané ambície, chcú jediné – žiť podľa vlastných predstáv, neobťažujú druhých, požadujú, aby ani tí druhí neobťažovali ich. Dokonca som asi polroka manažoval skupinu DG 307, čo je po Plastikoch druhá najvýznamnejšia undergroundová kapela v Čechách. V tomto prostredí krásnych ľudí som sa cítil veľmi dobre a cítim sa dodnes. Takže aj z tohto prostredia vznikali nové kamarátstva.
Keď ste to už takto nadhodili, majú títo ľudia následníkov?
Je to trošku také múzeum. Keď chodíš na koncerty alebo akcie undergroundové, tam je veľmi málo mladých ľudí. Nájdu sa, ale dominujú tie bývalé máničky, dnes už s plešatým vzhľadom alebo s dlhými bielymi vlasmi ako ja. Mnohí mladí sú asi rodinne zviazaní, tých je tam menej. Napriek tomu si myslím, že aj keď v tak výraznej miere ako doteraz nebude ovplyvňovať kultúrne dianie, ale underground ostane a vždy tu bude nejaká nezávislá scéna ľudí, ktorí nejakým spôsobom chcú žiť slobodne a nechcú mať nič spoločné so žiadnym režimom, establišmentom, pretože tie naše establišmenty sa ešte stále učia a nejako vždy sa učia viac tomu zlému ako tomu dobrému.
K tomu umeniu – mám informáciu, že máte rozsiahlu zbierku obrazov.
Už nemám, bohužiaľ.
Kam sa tá zbierka „stratila“? A keď ste ju ešte mali, prezentovali ste ju verejne?
Mal som veľkú zbierku a aj som svoje diela vystavoval. Mal som veľkú výstavu v Českých Budějoviciach, v stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici a veľmi často som požičiaval diela na výstavy nielen v rámci Čiech a Slovenska, ale aj v rámci zahraničia. Dokonca som ich požičal do významných galérií ako je Ludwig múzeum v Budapešti alebo National
Gallery vo Washingtone. Takže o tej zbierke vedeli nielen doma, ale aj vo svete. Potom však prišla taká hraničná situácia. Znova som sa oženil, mám dve malé deti, žili sme v podnájme. Keď sme dostali výpoveď a museli sa sťahovať s deťmi už tretí raz, tak som si povedal, že stačilo, už nie som študentík a nechcem toto ďalej zažívať. Tak som sa rozhodol pre radikálny krok. Rozhodol som sa predať zbierku. Napriek tomu, že tá zbierka bola dosť špecifická, tak sa to podarilo a kúpil som rodine byt. Ale samozrejme môj záujem o výtvarné umenie stále trvá, aj keď už nie v takej miere, ale keďže mám kontakty a informácie, naďalej zbieram umenie. A naďalej len to slovenské konceptuálne.
Chodíte aj na výstavy? Čo by ste odporučili záujemcom o umenie?
Čo odporučiť je veľmi ťažké, pretože umenie je tak široké a pestré, a tých možností je v Prahe nesmierne veľa, je tu množstvo galérií. Len Národní galerie či Galerie hlavního města Prahy majú niekoľko priestorov, mestské časti majú tiež svoje vlastné výstavné siene a okrem toho je tu mnoho súkromných galérii, dokonca aj súkromných múzeí. Tá ponuka je naozaj pestrá, pre nenáročných užívateľov až po náročnejšie umelecké programy, aké majú napríklad dve veľké súkromné galérie typu Kunsthalle pod Hradným vrchom a Centrum súčasného umenia Dox. Takže ťažko odporúčať, to závisí od osobných preferencií. Ja chodím na výstavy od Rudolfína cez Národnú galériu až po drobné súkromné galérie.
Máte na to stále čas?
Veľmi málo. Posledných päť rokov veľmi málo, ale snažím sa občas si ho odtrhnúť a byť v obraze.
Kde teda momentálne bývate?
Bývam na Prahe 10, ešte nie stále ďaleko od centra, tá štvrť sa volá Záběhlice. Sme tam s rodinou spokojní.
Festival, ktorý založil je starší než Slovensko
Víkend atraktívneho divadla vo Zvolene sa za svoju 35-ročnú existenciu stal pojmom. Ste jeho zakladateľom, aj stále jeho „tvárou“.
Ja to, našťastie, už z Prahy nerobím. Aj keď teda bolo obdobie, keď som festival z Prahy organizoval sám a bolo to veľmi náročné, ale posledných už možno desať rokov som odovzdal štafetu môjmu synovi Tomášovi. Robím ešte stále dramaturgiu, ale je to dominantne už len tá dramaturgia hovoreného slova. Divadlá, diskusie, filmy. Hudobnú dramaturgiu si už Tomáš robí sám.
On žije tam?
Áno, on žije vo Zvolene.
Netúžil aj on niekedy odísť do Prahy?
Vďaka tomu, čo sa deje na Slovensku, má zajačie úmysly, ale ak by odišiel zo Slovenska, tak by išiel asi tam, kde by nepotreboval veľký šatník.
Myslíte si, že by ten festival potom skončil po toľkých rokoch?
Ja neviem. Snáď by sa to podarilo zachovať aj keď by sa rozhodol skončiť… Ale som veľmi rád, že pokračuje rodinná tradícia. Nebránil by som sa tomu, keby sa našiel niekto zodpovedný, že by som to pokojne dal aj do cudzích rúk. Moja skúsenosť je, že väčšinou, keď sa niečo dobre skončí, tak ostane diera, nič ju nenahradí. A keď ju nahradí, tak neskoro a tie nové aktivity začínajú často od piky. A mám pocit, že Slovensko je špecifické tým, že akoby neexistovala nielen historická pamäť, ale aj kultúrna pamäť, akoby sme sa všetko učili vždy od začiatku.
Posledný ročník sa odohral vo zvolenskom divadle Jozefa Gregora Tajovského. Bolo to tam po prvýkrát?
Prvý raz bol kompletný ročník… Predtým v tom období, keď v divadle bol normálny manažment, tak sme si občas na nejaké väčšie projekty požičiavali javisko, ale bývalo to tak, že tam býval jedno, dve predstavenia, ale nie celý festival. Po prvý raz bol celý festival v divadle.
Ako by ste to hodnotili, bolo to dobre takto v jednej kope?
Festival býval v kope aj predtým, len bol v takom socrealistickom kulturáku, ktorý patrí železniciam. Bohužiaľ, ten dom kultúry vyzerá úplne rovnako, ako úroveň železničnej dopravy na Slovensku, takže už to bolo dosť nekultúrne prostredie a železnice neboli ochotné s tým nič robiť. Nereagovali na ponuku, že by sme s tým niečo urobili my. Takže nebolo iné riešenie než využiť reprezentatívnejšie prostredie.
Nejaké vaše záverečné slovo…
Žijeme v dobe, kedy sa ťažko hovorí niečo do budúcna a lepšie je hovoriť k tomu, čo žijeme. Ja si myslím, že keď to človek porovnáva so Slovenskom, tak si dovolím povedať, že až taký veľký rozdiel, podľa môjho názoru, medzi Českou a Slovenskou republikou nie je. Čechom výrazne pomáha blízkosť Nemecka a nemecký vplyv. Nemecko pomáha ekonomicky a myslím si, že aj kultúrne dosť. Veľa ľudí tam chodí pracovať a učia sa nielen to, že produktivita práce vyzerá ináč ako to, na čo sa hráme my. Aj komunikácia medzi ľuďmi a spôsob života, kultúra nakupovania a všetko vyzerá trochu inak. To je jednoducho v Českej republike a v Prahe zvlášť cítiť. Preto je ten život tu príjemnejší, a preto ma neprekvapuje, že slovenčinu tu počuť stále veľmi veľa, nielen medzi študentmi.
To my na Slovensku sa stále potácame medzi západným moderným vplyvom a balkánskou mafiánskou (ne)kultúrou, do ktorej nás traktormi ťahá aj súčasná buranská vládna garnitúra.
zdroj/foto: Radovan Vojenčák