Už po druhýkrát sme sa boli uistiť, že v Kostelci nad Černými lesy sa umeniu darí úspešne spájať ľudí. Akcia nazvaná „Umění nás spojuje„, ktorá odštartovala vlani v septembri sa uskutočnila tentokrát už v máji, konkrétne v sobotu 4. mája. Opäť sa usporiadatelia museli obávať či im bude počasie naklonené. Ukázalo sa, že umelcom praje, tak ako i priestory niekdajšej Vondráčkovej továrne na keramiku premenené na umelecké centrum Kostelca a jeho širokého okolia. Vystavujúcich sa nazbieralo okolo tridsať, väčšiu časť z nich tvorili fotografovia.
Bez Slovákov sa to opäť nezaobišlo
Podujatie, ktoré skrslo v hlave slovenského fotografa Vladimíra Škutu (známeho viac pod umeleckým pseudonymom Vlad von Tier) žijúceho v tomto malebnom mestečku neďaleko od Prahy, sa oproti prvému ročníku rozrástlo, čo bolo vidieť na prvý pohľad, keď vystavujúci obsadili už väčšiu časť vonkajších priestorov Vondráčkovej továrne. Potešiteľný bol evidentne aj vyšší záujem návštevníkov, ktorí prišli obdivovať kreativitu tvorivých ľudí, ktorí sa sem zišli z rôznych kútov Českej republiky a tvoria na viacerých umeleckých „frontoch“. Medzi 19 vystavujúcimi fotografmi nechýbali opäť aj Slováci. Okrem už spomínaného Vlada von Tiera sa tu opäť predstavil i Laci Viszocky – tvoriaci pomocou zaujímavých fotografických techník, či autor týchto riadkov, ale aj ďalší slovenskí fotografi.
Laci Viszocki predviedol prítomným v rámci krátkeho workshopu ako vzniká fotografia oilprintovou metódou, bola to priam alchymistická záležitosť ocenená zaslúženým potleskom. Ťažko sa vyzdvihujú ďalší vystavujúci umelci, lebo každé vystavené dielo ukázalo, že umenie nemá hranice a diela tvorené hocijakým spôsobom sú nielen výbornou osobnou terapiou, ale aj ľahko prenositeľným posolstvom, ktoré v každom otvorenom človeku zanechá povznášajúci pocit.
Viacero plusov, či bonusov
Veľkým plusom tohto podujatia bol osobný kontakt s ostatnými tvorcami, počas ktorého vznikli nové inšpiratívne priateľstvá. Rozhodne môžeme jeho návštevu len odporučiť, lebo nikde inde nemáte možnosť prejsť si vystavené veci koľkokrát chcete a objavovať tak ich rôzne vrstvy a štruktúry. Plusom je i to, že môžete navštíviť aj blízky historický pivovar, kde sa dá dobre najesť a pozrieť si múzejnú expozíciu, či zájsť si do blízkeho centra, kde sa nachádza aj zámok.
V samotnej Vondráčkovej továrni sa dá pozrieť stála expozícia či aktuálna výstava. Tentokrát mohli prítomní zažiť dokonca vernisáž výstavy Martina Manojlína, ktorý predstavil svoje zaujímavé grafiky, niektoré z nich vytvoril na základe hudobných diel.
Pri odchode mnohí vystavujúci dávali hneď najavo spokojnosť s úrovňou akcie i nad tým, že mohli svoje diela predstaviť ostatným. Potešiteľné tiež bolo, že priestor dostala aj nastupujúca generácia, a možno sme medzi nimi videli aj budúce výrazné umelecké osobnosti.
Ako vnímal druhý ročník Vlad von Tier, ktorý sa netají, že sa inšpiroval podujatím Rokycanské koryto, no za pomoci svojich priateľov vytvoril unikátnu platformu na stretnutia.
Ako ste spokojný s druhým ročníkom?
S akciou sme maximálne spokojní a myslím si podľa reakcií, že aj vystavujúci boli veľmi spokojní. Najviac som sa obával, aby nám vyšlo počasie a moje tiché modlitby boli vypočuté. Po akcii sme tak nadšení, že budúci rok bude určite ďalší, v poradí už 3.ročník. Termín ešte nevieme.
Čo vás na tomto zaujalo najviac?
Čo ma zaujalo? Bude toho viac. Tento ročník „zamiešal karty“ a páčilo sa mi v podstate všetko. Každý vystavujúci mal krásnu tvorbu a u každého som si našiel to svoje.
Komu okrem vás hlavne vďačíme, že toto podujatie existuje?
Chcel by som poďakovať mojej parťáčke Terke Cubrovej za to, že sme v tom spolu. Janovi Novákovi že nám umožnil vystavovať vo Vondráčkovej Továrni a vystavujúcim, že prišli a vytvorili svojou tvorbou tu neopakovateľnú atmosféru.
Napadlo vás čo by sa do budúcna mohlo zlepšiť?
Mám v hlave kopec myšlienok a plánov k ďalšiemu ročníku. Aby som ale nezabudol, ďakujem aj Lenke Hajkovej, ktorá nám urobila na akcii keramický workshop a ešte mojej rodine, že má so mnou trpezlivosť.
Text a foto – Radovan Vojenčák
