Slovenskú punk/rockovú kapelu Horkýže Slíže netreba asi nikomu predstavovať. Počas uplynulého týždňa, konkrétne od utorka 7. do štvrtku 9. marca trikrát po sebe vypredala Lucerna Music Bar. My sme sa išli pozrieť hneď na prvý koncert a zisťovali sme pred ním aký je recept na rockovú dlhovekosť, kde sú korene ich popularity v Čechách a prečo vlastne išli do tohto priestoru, keď by s najväčšou pravdepodobnosť vypredali aj veľký sál Lucerny.
Dve veci sú receptom na to, že sa Slíže doteraz nerozvarili
V priestoroch zákulisia sme pred koncertom najskôr odchytili gitaristu Mária Saba. Ten zareagoval na to prečo hrajú radšej trikrát v malom klube ako raz pre väčšie publikum.
„Máme teraz také obdobie, že nás to baví, robí nám to dobre. Možno príde situácia to zmeníme a spravíme to nejako inak. Zatiaľ nám to tu strašne vyhovuje. Je tu výborné zákulisie a proste celá atmosféra tohto klubu sa nám páči, takže zatiaľ to nemeníme. Máme teraz radšej tú klubovú atmosféru a keď ideš takto po kluboch o to viac sa potom tešíš na tie veľké fesťáky, kde je veľa ľudí a zas potom na jeseň sa zase vrátiš do tých klubíkov a zas je to iné.“
Príčinu dlhodobej popularity „Slížov“ na oboch stranách rieky Moravy vidí gitarista Mário v tom, že použili rovnaký model v obidvoch republikách keď na začiatku kariéry prešli najskôr kluby, kde po koncertoch sedeli spolu s fanúšikmi v podstate za jedným stolom. Tak si postupne vybudovali s nimi pevné väzby.
„Nikdy sme neboli ten štýl kapiel a interpretov čo prišli za usporiadateľmi s tým, že my máme Slávika či Aurela a teraz chceme za koncerty toľko a toľko. Tá poctivá cesta je vždy najlepšia. Síce to trvá, ale potom ťa tí ľudia spoznajú a Česi majú takú vlastnosť, ktorú obdivujem doteraz, že oni, keď už si raz získaš ich srdcia, tak už pri tebe ostanú, aj keď máš možno horšie obdobie,“ pripomenul Sabo, ktorého tak ako zvyšok kapely nikdy nenapadlo sa odsťahovať z Nitry do väčšieho mesta. „To mesto mi prirástlo k srdcu hoci už bývam v dedinke pri Nitre,“ doplnil.
Ako ďalej zaspomínal, ešte ako mladí chalani sa členovia Horkýže Slížov poznali z jedného sídliska. Svoje priateľstvo utužovali hlavne v rôznych pohostinných zariadeniach rôznych cenových skupín. A množstvo spoločne formujúcich zážitkov je možno základom receptu na dlhovekosť ich kapely, kde odišiel zo zakladajúcich členov len bubeník. Ďalšou „ingredienciou“ je to, že od začiatku si dohodli spravodlivé pravidlá delenia financií „…a tým pádom sa nemáme za čo hádať.“
Trojdňový pobyt v Prahe sa rozhodla kapela si užiť, ale už nielen rockerským spôsobom.
„Tu sa proste nedá nudiť, len ak človek silou mocou chce. Vtedy môže ležať celý deň na izbe a nič nerobiť, ale ja už chcem zájsť na thajské masáže či do saunového sveta a určite sa tu nudiť nebudem. Veď už v starovekom Ríme vedeli, že po ťažkom večeri musíš na druhý deň ísť do nejakých kúpeľov zregenerovať telo i ducha a potom môžeš zas večer ísť naplno,“ podotkol ešte Mário.
Zbavil sa basy, oslobodil druhú hemisféru
Odchytiť sa nám podarilo na chvíľu aj speváka Petra „Kuka“ Hrivňáka, pri ktorom nás napadlo sa ako prvé opýtať hlavne prečo povesil na povestný klinec basgitaru (tento post zastáva aktuálne rodáčka z Lovosic, Veronika Smetanová) a počas koncertov už len spieva. „Prečo už nehrám na basu? Lebo sloboda. Možno to bolo predčasné rozhodnutie, ale ja robím vždycky radšej kroky trošku predčasne. Pretože, keď už je človek hrbatý, basa mu vadí a proste chce si odľahčiť, už je neskoro. Treba spraviť také kroky, keď ešte si v plnej sile. Neľutujem za ňou, pretože je to už 5 rokov, čo na ňu nehrám, ľudia si tiež zvykli. A basgitaristka poteší určite aj oko mužského diváka. Je to fajn, a ako som už povedal sloboda.“
Kuko prezradil aj prečo sa vyhýba vo svojich textoch politickým témam. „Lebo je to nálepka za také texty , ktorá ti potom zostane a ťažko ju dáš zo seba dolu a ľudia to zneužijú proti tebe, ako určite politické texty nechcem robiť.“
Koncerty kapely v Prahe následne prirovnal k futbalovému zápasu. Nielen kvôli tomu, že tieto pražské mali trvať 90 minút. „Rozdiel je, ale samozrejme v tom, že mi nestriedame, sme v tom „zápase“ proste od začiatku až do konca. No baví nás to, kalórie treba spáliť nejaké. Dobre by bolo, kebyže potom človek, ešte striedmo žil, zdravo jedol a nepil veľa alkoholických nápojov, tak možno aj dobre vyzerá pri tých koncertoch. Väčšinou však tie kapely po koncerte ešte žúrujú,“ zakončil Kuko. Už sme radšej nevyzvedali, či aj oni ešte po koncertoch majú silu a chuť žúrovať. Išli sme si užiť spolu s nimi poriadne divokú rockovú jazdu.
Samotný koncert začal okolo pol deviatej. Krátko pred jeho štartom som ešte v publiku oslovil Jakuba, ktorý mal asi dva metre, takže nikdy nepozná ten problém, že by nevidel počas koncertov na svojich obľúbených interprétov. Bol Čech, tak bol úplne vhodný respondent na otázku čím dokáže zaujať kapela aj českých fanúšikov. „Počúvam ich už 15 rokov a tak bolo jasné, že na tento koncert musím ísť. Zaujala ma hlavne ich hudba, ale mám rád ich texty, hoci niekedy musím trochu pátrať o čom vlastne spievajú. Jednoznačne sa teším hlavne na energiu, ktorá z nich ide.“
A tým ho určite Horkýže Slíže nesklamali. Počas pôsobivého hudobného intra v štýle Rockyho prišiel spevák Kuko na scénu v boxerských rukaviciach a v župane. Trochu sa rozcvičil a následne nabehol aj zvyšok kapely, ktorý strhol všetkých prítomných hneď v úvode ich prvým veľkým hitom „Horí ti maštaľ“. Táto skladba pôsobí stále sviežo, čo platí na každú jednu čo nasledovala.
Atmosféra v publiku bola od začiatku búrlivá a klub bol naplnený k prasknutiu doslova všetkými generáciami, čo je predpoklad, že kapela nebude mať o fanúšikov núdzu aj ak bude na scéne pôsobiť ešte desiatky rokov. Otázne je, či tí najmladší už boli vhodní na počúvanie šťavnatých slov o ktorých nie je v textoch núdza, ale my nie sme moralisti. Určite aj inde ich počujú viac než dosť.
Keď máš refrén silný jak hovado
K výkonu kapely sa netreba vyjadrovať, zahrala asi naozaj všetko čo mala s veľkým nadhľadom a už aj s profesionálnou rutinou. Kukovi prospieva, že sa venuje len spevu a užíva si aj komunikáciu s publikom. Jeho texty sú hravé, vychádzajú zo života a majú jedinečnú poetiku s drsným podtextom.
Proste, určite každý odišiel na konci s pocitom, že bol na výbornom večierku, kde si zaskákal, „zabékal“ a nazbieral dobrú náladu aj do zásoby. Neviem na koľkých sa prejavil nebezpečný faktor piesní Horkýže Slíže, ale ja som mal jeho príznaky skoro ďalšie dva dni. Počas nich mi každú chvíľu v hlave zaznel refrén niektorej z nich a vracal sa v nepravidelných intervaloch. Aj kvôli tomu som pred rokmi prestal počúvať túto kapelu pravidelne a zbavil sa ich nahrávok. Ale každý nový song si rád vypočujem a som rád, že existujú a rozdávajú ľuďom radosť. V Čechách majú obdobný ekvivalent. Takto som odsunul do pozadia aj kapelu Tři Sestry, no na ich poslednom predvianočnom koncerte som sa tiež kráľovsky bavil. Späť však ku Horkýže Slíže.
Je potešiteľné, že aj vo svojom 31. roku existencie majú dosť síl na rozdávanie radosti z hudby a to nielen pre Slovákov žijúcich v Čechách, ale aj pre domáce publikum a tak byť dokonalou československou legendou, nielen tým, že majú vo svojich radoch českú basgitaristku.
ZDROJ, FOTO: Radovan Vojenčák