V stredu 6. novembra zažili viacerí nepríjemný šok, iní sa zas bezdôvodne zaradovali. Priznám sa, že mňa to len utvrdilo v tom, že zázraky, rovnako ako zdravý rozum, pomaly dochádzajú. Čo vlastne ukázali výsledky amerických prezidentských volieb, v ktorých sa do Bieleho domu vrátil nevypočítateľný, zlovestný starec Donald Trump?
V podstate nič nové, len to, že to, nad čím sme na Slovensku krútili hlavami po posledných dvoch rozhodujúcich voľbách, sa deje aj v Amerike. A rozhodne nielen tam. Viac než pravdepodobne túto cestu nastúpi už na budúci rok aj Česká republika a ďalšie krajiny, na čele s Nemeckom, ktoré pravdepodobne čakajú predčasné voľby. A hlavne, Trump bude do budúcnosti, predpokladám, menší problém než tí, ktorí s ním napochodujú do oválnej pracovne. Či už „mladá puška“ J.D. Vance, ale hlavne Elon Musk — prototyp šialeného miliardára z „bondovky“.
Nástup politických populistov a gaunerov je nezadržateľný. Naučili sa vyvolávať strach, bezohľadne osočovať oponentov vykonštruovanými argumentami, často aj veselo podvádzať a okrádať vlastných voličov. Títo novodobí „Jánošíci“ učarovali pospolitému ľudu, ktorý si ani nevšimol, že zažíval asi najlepšie možné časy, ktoré si ani nevážil a neužíval.
Radšej svoje frustrácie pretavuje do hnevu voči ponúkaným nepriateľom, najčastejšie zlým liberálom, cudzincom či inak orientovaným ľuďom. V prípade Slovenska dokonca aj voči medveďom či vlkom. Štandardní politici, žiaľ, na toto nedokážu dostatočne reagovať a len bezmocne sledujú postupnú deštrukciu demokracie a jej premeny na autokraciu.
Európa jednoducho zaspala
Pre Európu nastávajú ťažké časy. Že jej uniká technologický vlak, je už dlhšie všeobecne známe. Stráca však aj súdnosť. Vďaka váhavosti a nedostatočnej pomoci nedokáže zastaviť ruskú agresiu na Ukrajine a taktiež nedokáže pracovať na vlastnej bezpečnosti. Reči o spoločnej armáde zostanú už asi navždy len rečami, ak sa okamžite nespamätáme, pretože spoliehať sa na pomoc USA už dávno nemožno. Tým totiž vyrástla silná konkurencia v podobe Číny, a tak svoju obranu budú smerovať tým smerom. Ten moloch si nás zaberie pravdepodobne bez jediného výstrelu, rovnako ako Slovensko prepadlo Rusku.
Je čas začať sa spoliehať na seba, len či to dokážeme. Tá civilizovanejšia časť Európy — schválne nepíšem západná, pretože civilizovaní a empatickí ľudia žijú aj vo východnej časti — by sa mala konečne rozhýbať, prestať sa len nechápavo dívať a začať riešiť veci ráznejšie. To, čo sa deje aj za hranicami Európy, naberá kontúry väčšieho konfliktu, než bola druhá svetová vojna. Hrá sa aj o budúcnosť a samotnú existenciu EÚ. Roztrieštená Európa totiž vyhovuje viacerým.
A čo ľudia žijúci v bývalom Československu, ktorí ešte nerezignovali na humanistické ideály Masaryka, Štefánika či Havla? Musíme sa prestať spoliehať na politické reprezentácie, naučiť sa žiť v dobe, keď nás politici, proruské médiá či pro-východne orientovaní politici ťahajú späť za železnú oponu. Musíme odfiltrovať ich snahu zahlcovať nás dennodenne zástupnými problémami. Užívať si existujúcu osobnú slobodu, ale sa ju zároveň snažiť brániť, pretože tá už čoskoro nemusí byť samozrejmosťou.
Carpe diem, priatelia, alebo skôr dovidenia v pekle.
Text: Radovan Vojenčák, foto: ilustračné