Rastislav Káčer je bývalým slovenským diplomatom, ministrom zahraničných vecí a nateraz i bývalým politikom. Stretli sme sa s ním pri príležitosti piateho verejného zhromaždenia Za spravodlivé Slovensko, ktoré v Prahe zorganizoval spolok Pražská kaviareň. To sa paradoxne konalo oproti slovenskej ambasáde, kde počas covidových rokov pôsobil ako veľvyslanec. Nášmu portálu poskytol krátky rozhovor, v ktorom sme sa spýtali na jeho aktuálne aktivity, ale aj jeho pôsobenie v Prahe a čo si myslí o zmysle protestov proti súčasnej slovenskej garnitúre.
Dnes sme sa stretli na verejnom proteste Za spravodlivé Slovensko. Prečo ste sa rozhodol vystúpiť ako rečník práve v Prahe?
Mám na to viacero dôvodov. V prvom rade mám veľmi silný vzťah k Česku a k Československej politickej tradícii. Myslím si, že pre Slovákov bol absolútne kľúčový vzťah s Čechmi. Kebyže sme sa v roku 1918 nedali do tohto projektu, obávam sa, že Slováci dnes ako národ, ako štát by neexistoval.
Chcem tým poukázať na to, že mi veľmi záleží na Prahe a veľmi mi záleží na tom dedičstve, ktoré máme. A druhé je, že je tu veľmi silná komunita. Vždy bola a dnes je silnejšia a silnejšia. A táto komunita nie je zakríknutá, nehanbí sa prejaviť svoj názor, nie je oportunistická. Čiže to je odo mňa také gesto podpory, ktoré chcem dať tejto pražskej komunite a aj vážnosť a morálnu podporu.
Ja som sadol ráno na vlak, nezaplatil mi to Soros, ale prišiel som na otočku, nakoľko na druhý deň nahrávam s Petrom Bárdym nový podcast pre Aktuality.sk. Tak som si povedal, že napriek počasiu, napriek všetkému vás prídem pozdraviť a podporiť v tom čo robíte, lebo si to vážim.
Keď už ste spomenul podcast s Petrom Bárdým. Počúval som prvý diel, ktorý sa mi veľmi páči. Bolo to trefné, veľmi otvorené, čo mám rád aj na vašich verejných vyjadreniach. Prečo ste sa pustil do tohto projektu?
Ja som veľmi rozmýšľal, čím môžem ako osoba s mojou osobnou históriou a s mojou profesionálnou minulosťou prispieť k lepšiemu rozvoju Slovenska. A keďže mne je politická angažovanosť cez stranícku angažovanosť dosť neprirodzená a neviem si to celkom dobre predstaviť, a tým že som s diplomaciou nutne skončil, s mojou krátkou angažovanosťou ako minister, tak sa mi zdalo, že tento podcast môže v tejto dobe plniť aj edukatívny aj mobilizujú efekt.
Tak som si povedal, poďme to skúsiť a bol som veľmi prekvapený, že už prvý diel sa dostal na top rebríček v Apple podcastoch. A podľa mňa naozaj v tejto dobe to má zmysel. Je to forma spoločenskej angažovanosti, aj politickej angažovanosti, ale nie straníckou cestou. Je to podpora nejakých hodnôt, podpora nejakého vzdelania, podpora nejakého smerovania, aby sme si brali lepšie príklady, aby sme sa naozaj snažili ako krajina inšpirovať tým, čo funguje, čo je lepšie a nie aby sme sa utápali v tomto do čoho nás ťahajú konšpirácie a Ficová vláda.
Momentálne asi nepôsobíte politicky, máte v tomto smere víziu do budúcnosti?
Nemám žiadnu dramatickú víziu do budúcnosti. Mám 58 rokov, tento rok budem mať 59. Je to taký nešťastný vek, lebo ako by som to povedal. Som šťastný v tom, že si môžem vybrať to čo robím, mám dospelé deti, ktoré sú samostatné, mám kde bývať, nemám žiadne splátky. Viem žiť veľmi skromne. Tým pádom mi to dáva veľmi voľné ruky a zároveň tých tridsať rokov, ktoré som venoval tomu, aby som pomáhal Slovensko budovať ako úspešný príbeh, ako krajinu, ktorá je súčasťou vyspelých krajín, ktoré naozaj nám môžu ísť dobrým príkladom.
Mňa veľmi inšpirovali severania, severské štáty, britský spôsob vládnutia, Holanďania, tieto úspešné krajiny. Takže svoju budúcnosť vidím práve v tom, aby som naďalej tejto vízii pomáhal. Však nemôžem poprieť tridsať rokov svojho života. A niečo sa nám aj podarilo. Slovensko bolo tatranským tigrom, ktoré slúžilo príkladom iným. Česi sa nás pýtali, ako to robíte, Maďari nám závideli. Tak chcem hľadať nejakú formu, ako pokračovať iným spôsobom, ako je diplomacia, čo som robil tridsať rokov a medzinárodné vzťahy. Tak toto je moja vízia, ale že by som mal nejaké konkrétne kroky, že čo bude o pol roka o rok. Obávam sa tejto veľmi, veľmi komplikovanej doby, je to aj veľmi ťažké mať takúto víziu. Ale mám ten luxus osobnej slobody a nezávislosti, že defacto mi je to jedno.
Ďalšie otázka sa bude týkať priamo v Prahy, nakoľko ste tu žil, pracoval. Ktoré sú vaše obľúbené miesta v Prahe a celkovo v Českej republike?
Ja mám Prahu strašne rád. Ale nie len Prahu, ale aj Čechy a Moravu. Veľa som precestoval aj predtým a aj ako veľvyslanec. Keď bol covid, tak sa oficiálne stretnutia minimalizovali a tak mi to dávalo nejaký priestor pre cestovanie a pre poznávanie Prahy. Zažil som ten luxus, že stojíte na Karlovom moste a sú tam dvaja ľudia a to bolo to niečo mimoriadne. Mám rád starú Prahu, rád som tu behával popri Vltave. Mám rád atmosféru malých krčiem, také to teplo a na Prahe čo milujem je, že je jedna z mála miest v Európe, podľa mňa to najkrajšie hlavné mesto v Európe zo všetkých, kde vidíte kontinuitu histórie. Naozaj tie vrstvy sú tu viditeľné všetky. Od románsky čias, ako sa Praha budovala, cez všetky architektonické štýly až po ten komunizmus. Dokonca aj tie nánosy toho komunizmu. Napríklad Strahov, ktorý tiež beriem ako súčasť histórie a obdivujem, že Praha si to dokázala zachovať.
Ale okrem Prahy mám strašne rád Južné Čechy, Třebonsko, Českobudejovicko. Veľmi rád som chodil na bežky na Jizersko. Mimoriadny vzťah mám k južnej Morave a k vinárskemu kraju. Som z vinárskej rodiny, milujem miesta kde sú vinice, ktoré dodávajú osobitnú kultúru. Mikulovsko, Lednicko – Mikulovský areál, to je môj svet, cítim sa ta inštinktívne ako doma.
Myslíte, že tento boj a aj tieto protesty majú nejaký zmysel a dajú nejakú nádej do budúcnosti pre Slovensko?
Samozrejme, že to má zmysel a je to treba robiť. Táto vláda sa správa mimoriadne arogantne a chce Slovensko otočiť na cestu autokracie Orbánovského typu. A toto nikto z nás a nie len ľudia ako ja, ktorý tridsať rokov venoval budovanie nejakej vízie demokratickej vyspelej prosperujúcej krajiny, ktorá sa inšpiruje dobrými príkladmi. A nie len pre nás. Pre všetkých, ktorí majú vzťah k Slovensku, všetci sme povinní to robiť. Bez ohľadu na to, to Havlovské, že nádej je tu stále. A niekedy tie vyhliadky sú zlé a dnes tie vyhliadky nie sú dobré, čo si budeme hovoriť.
Táto vláda je arogantná a 30 percent hlasov legitímnych voličov znásilňuje zvyšok krajiny. Chce obmedziť ústavné páky a zábrany, jednoducho správa sa ku Slovensku ako k svojej vojnovej koristi zlatej hordy. A toto žiadny aktívny občan nemôže pripustiť, ani sa nesmie pýtať, že či má zmysel čo dnes robím. Jednoducho to je principiálna záležitosť. Aj keby sme tento súboj nevyhrali, aj tak sme povinní jednoducho v tomto súboji byť na dobrej strane histórie, sme povinní to robiť.
Ratislav Káčer v skratke:
Slovenský diplomat a bývalý politik, ktorý od septembra 2022 do mája 2023 pôsobil ako minister zahraničných vecí a európskych záležitostí SR vo vláde Eduarda Hegera. Od marca 2023 bol členom podpredsedníctva politickej strany Demokrati, no stranu opustil k 1. máju.
Predtým pôsobil ako veľvyslanec SR v Spojených štátoch (2003 – 2008), Maďarsku (2013 – 2018) a Česku (2020 – 2022) a dlhodobo sa podieľal na úsilí o vstup SR do Organizácie Severoatlantickej zmluvy (NATO).
Podstatnú časť svojej kariéry venoval úsiliu o vstup Slovenska do NATO, preto je prirodzené, že euroatlantickú integráciu Slovenska pokladá za kľúčovú pre normálny vývoj štátu. Zároveň opakovane a otvorene kritizoval politiku maďarského premiéra Viktora Orbána a ruského prezidenta Vladimira Putina.Odsudzujúc ruskú inváziu na Ukrajinu (2022), kladne zhodnotil darovanie slovenských protilietadlových a protiraketových systémov S-300 Ukrajine[48] a ostro skritizoval bývalého predsedu vlády, predsedu opozičnej strany SMER – sociálna demokracia (SMER-SD) Roberta Fica za šírenie prokremeľských názorov.Považuje za nutné udržať medzinárodné sankcie voči Rusku dokiaľ Rusko neopustí územie Ukrajiny vrátane Krymu.
Z hľadiska vlastného politického presvedčenia sa pokladá za liberálneho konzervatívca (tzn. konzervatívca „typu klasických európskych ľudovcov z EPP [Európskej ľudovej strany], teda západoeurópskeho konzervatívneho typu“), prirovnávajúc sa k mainstreamovému krídlu Kresťanskodemokratickej únie Nemecka.
V otázke ľudských práv pokladá za potrebné garantovanie rovnakých občianskych práv a služieb štátu pre LGBT osoby na Slovensku, pričom do širšieho mediálneho povedomia sa dostal keď dal v roku 2016 na zábradlie balkóna veľvyslanectva v Budapešti vyvesiť dúhovú vlajku ako „gesto akceptácie inakosti“. Pri problematike zákonnej úpravy interrupcií zastáva status quo. (zdroj wikipedia)
zdroj: PM, foto: Radovan Vojenčák