Karlův most je popri Orloji a Pražskom hrade v trojici pražských top pamiatok. Čo žiaľ prináša aj negatívny znak. Je takmer pernamentne v obložení turistov vďaka ktorým si jeho jedinečnosť nedokážete pokojne vychutnať. Je to veľká škoda, pretože je nielen najstarším dochovaným pražským mostom cez Vltavu. Jeho majestnátosť dotvárajú nielen vstupné veže, ale aj tridsiatka sôch a súsoší svätých. Tie lemujú jeho piliere po oboch stranách a tvoria asi najkrajšiu prírodnú galériu na svete.
Väčšina ľudí, ktorí žijú v Prahe sem nechodí predpokladám rada, ale predsa sú len chvíľe keď sa môžete po moste prejsť, či dokonca sa prebehnúť. Tá ktorú sme zažili pred Vianocami ňou žiaľ nebola.
Svätí by sa asi červenali
Karlův most je ako jediný na svete osvetlený plynom, čo sa už po niekoľko rokov v adventnom čase využíva ako atrakcia pre turistov. Vtedy každý deň krátko po štvrtej vyráža v historickom oblečení lampár z Križovnického námestia aby zapálil štýlové osvetlenie ručne, hoci sa zapína inak utomaticky.
Vybral som sa s ním na jeho obchôdzku cez bežný pracovný deň a museli sme skonštatovať, že preplnený most dostane vtedy ešte viac zabrať a trpezlivosť jeho návštevníkov je otestovaná maximálne. Pretože v snahe získať čo najlepšiu fotku či video sa pri lampách tvoria neprievzdušné chuchvalce ľudí. Tí dokonca lampára nasledujú ako krysy bájneho „krysaře“. Dostať sa tak k nejakému dobrému záberu znamená krutý boj o priestor. A to vás aj tak často v tom momente ako chcete stlačiť spúšť drgne, alebo vám vstúpi do záberu, alebo sa vám „pochváli“ svojím mobilom priamo pred vami. Dávno som si tak z chuti nezanadával. Nad mojimi šťipľavými ponosmi sa asi aj prítomní kamenní svätci poriadne začervenali.
Postupne som síce odpozoroval pár fínt ako predsa len spravit nejaký lepší záber, ale i tak táto prechádzka mala ďaleko od komfortného zážitku. Po novom roku sa predsa len naskytla príležitosť užiť si most bez nánosu turistov.
Púť pomedzi tichých strážcov
Začiatok prvého tohtoročného víkendu priniesol do Prahy aj snehovú pokrývku čo viedlo naše kroky znovu na historickú spojnicu medzi Starým městem a Malou Stranou. A zistili sme, že sa dá nádhera mostu vychutnať dokonale a s minimom ľudí. Má to však menší háčik, treba si privstať. Po dvoch rokoch života v Prahe nastal ten správny moment.
O pol šiestej výstup z električky na Malostranskom náměstí a kráčam si to stredom Mosteckej ulice. Ozvena mojich krokov je v tichu spiaceho mesta takmer nepatričná a pôsobí rušivo. Nikde ani živáčika. Prvého koho stretám je pani pobehujúca s mobilom a zbierajúca čo najlepšie zábery. Takých je nás tam postupne niekoľko. Nechýbajú ani tí čo robia profesionálnejšie fotky zo statívu. Na to som žiaľ lenivý.
Miesto kadiaľ kráčali dejiny a sprievody panovníkov pôsobí majestátne. Barokové sochy na mna mlčky hľadia. Výrazy ich temných tvárí presvietili usadené snehové vločky. Najznámejšou sochou je sv. Jan Nepomucký. Vďaka hviezdam okolo hlavy pôsobí ako dokonalý šéf európskej únie. Reliéfy na podstavci jeho sochy vyleštené od pobláznených turistov hľadajúcich šťastie sú chladné. Nielen preto odolám a nedotýkam sa ich. Šťastie budem radšej hľadať inde.
Pozorujem aj ostatné sochy, inokedy nie je na to akosi čas. Snehová pokrývka pod nohami vrždí, okolo mňa prebehne osamelá bežkyňa, stretávam aj muža venčiaceho psa. Počas dňa veci nevídané. Vltava vytrvalo obteká stáročiami skúšaný most a začína pomaly svitať. Prítomní osamelí lovci obrázkov hľadajú to správne svetlo.
Po schodoch zídem na Kampu aby som si most odfotil z malostranských brehov. A j tu je takmer ľudoprázno. Zamávam mostu, ktorý ma fascinuje už takmer polstoročie a odchádzam. Myslím, že si takýto „intímny“ zážitok ešte určite doprajem.
text/foto: Radovan Vojenčák
